Jdi na obsah Jdi na menu

Srnčia ruja 2014

1. 8. 2014

Opäť nastal čas srnčej lásky - pre mňa jedno z najkrajších období v roku. Počasie ruji zatiaľ nepraje a tak sa dostávam do terénu iba málo. Dnes, 30.7 sa konečne vyčasilo a tak som ani minútu neváhal a navštívil jednu lokalitu, kde sa minulý rok pohybovalo na malom priestore päť srncov. Pár minút pred východom slnka prichádzam na miesta, kde sa "srnčí raj" nachádza. Atmosféra presne podľa predstáv, je hmla a nie je také teplo ako bolo minulý rok. Prešiel som popri kukuričnom poli a malom potôčiku smerom k lucerkovému poľu, na miesta kde som očakával, že sa nejaký srnček ukáže. Sadol som si medzi lucerku a lúku a v duchu som si hovoril: "Ak sa dnes niečo ukáže, bude to mať niečo doseba". Čas na mobile ukazoval už niečo po šiestej ráno a okrem jednej srny, ktorú som stretol ešte cestou pri kukurici sa neukázalo nič. Skúsil som teda zavábiť. Po piatich, možno šiestich písknutiach som zbadal v hmle obrysy. SRNEC! 

img_5707.jpg 1/800s.  F7.1,  ISO800,  300mm


Povedal som si a okamžite som ho pozeral v hľadáčiku. Bol to slabší šestorák, ktorého som tam už tohto roku stretol. Na vábenie reagoval dobre, pomaly sa približoval, keď tu zrazu zastal a vrátil sa na miesta odkiaľ prišiel. Nechápal som tomu a dodnes ani nechápem čo sa stalo.

img_5708.jpg1/500s,  F7.1,  ISO800,  300mm


Bolo už takmer sedem hodím ráno a začalo svietiť slnko. Svetlo bolo čoraz ostrejšie a aj teplota výrazne stúpla nahor a tak som sa rozhodol, že to na dnes zabalím, opäť bez nejakého väčšieho úspechu.

1.8 Dnes som sa rozhodol, že to skúsim niekde ďalej od dediny a preto som zobral auto a pár kilometrov sa previezol. Zaparkoval som ho na kraji poľnej cesty, obul si čižmy, zobral fotoaparát, maskovaciu sieť a vybral sa naprieč mokrým, lucerkovým poľom. V diaľke som zazrel líšku, ale nepokúšal som sa dostať k nej bližšie, pretože som skôr túžil konečne nafotiť srnca. Prechádzal som smerom ku pásu kríkov, za ktorým bola väčšia lúka a dúfal som, že sa tam nejaký srnčí kus bude popásať. Žiaľ NIČ, ani len vybehaný chodník, ktorý by bol v rose dobre viditeľný. Neoplatilo sa mi tam ostať a tak som si to radšej namieril za kopec, kde je väčšia časť kríkov a popri nej pás lúky, snáď by sa tam niečo ukázalo. Sadol som si na kraj nepokosenej trávy a sledoval popásajúcu srnu. Po piatoch minutách sa z trávy, asi 150 metrov odo mňa vyšiel pásť mladší srnec, ktorého som z hruba pred mesiacom pozoroval asi pol kilometra odtiaľ. Počas ruje by ho teritoriálny, starší srnec určite vyhnal, a tak som usúdil, že silnejší sa v okolí bohužiaľ nenachádza. Srnček sa popásal no o srnu nejavil žiadny záujem, tá neskôr odišla smerom do hustých kríkov. Rozhodol som sa, že srnca skúsim privábiť a dúfal som, že sa na mňa šťastie konečne usmeje. Srnček po dvoch písknutiach rýchlejším krokom smeroval ku mne.

img_5761.jpg                                        1/200s.  F8.0,  ISO800,  300mm


NEVERÍM, radostne som si povedal.. a asi som to zakríkol, pretože srnček si to po niekoľkých metroch rozmyslel a tiež zašiel do kríkov. "Uf", povzdychol som si a neveriacky som krútil hlavou, aká smola sa mi to poslednú dobu lepí na päty. Nálada mi samozrejme klesla a so zníženou hlavou som sa pobral cestou k autu, pretože som už ani nedúfal, že sa niečo ukáže. Tak aj bolo, ak nerátam nášho "pána hospodára", ktorý všade chodí iba na aute, ba dokonca ani do obchodu nejde pešo, pritom je od neho snáď 100 metrov...  

                                    

5.8 Ďalší deň, kedy sa rozhodujem napísať pár slov k fotolovu... 
Opäť zvoní budík a ja bez väčších problémov vstávam z postele. Von je zamračené a ja som iba tíško dúfal, že nezačne pršať. Ešte večer som si naplánoval časť cesty, kadiaľ by som mohol ísť. Ráno namiesto botasiek, pre istotu zvolím gumené čižmy, všade blato predsa sa pôjde ľahšie. Kráčam poza dedinu obzerajúc okolie a akosi mi začali hlavou prúdiť predstavy o jelenej ruji. Tá má však ešte čas nejaký ten týždeň, preto sa plne venujem ruji srnčej. Pomedzi kríky sa pozerám za potok, či tam náhodou nezazriem kus srnčej, alebo nejakú loviacu líšku. Pohľad mi "padol" jedine na jelenicu s malým, ktorá zachádzala do neďalekých húštin. Rozhodol som sa, že prebrodím potok na druhú stranu a obzriem sa lepšie po strnisku. Už ako som vychádzal, som zahľadel asi 100 metrov predo mnou dve srnčatá. Skúsil som sa dostať bližšie a oplatilo sa. 

img_6034.jpg1/100s.  F5.0,  ISO1600,  168mm


Srnčatá ma ignorovali, asi preto, že sú na svete len pár týždňov a nevedeli, kto som, alebo cítili, že im nechcem nijako ublížiť. 

img_6050.jpg1/125s.  F5.0,  ISO1600,  214mm 


Minúty pribúdali, mal som nafotených skoro 1GB fotiek a preto som nechal srnčiatka na pokoji a išiel späť za potok za mojím vytúženým srncom. Po niekoľkých metroch som si sadol na kraj lúky a čakal, či sa niečo neobjaví. Z druhej strany kríkov vyšla srna s malým, ktorá ale nešla mojím smerom a tak bola na fotenie ďaleko. Akurát som sa postavil, že idem pozrieť ďalej a pár metrov ponad hlavou mi vyleteli dva bociany čierne, no nestihol som ich odfotiť. Namieril som si to teda ďalej cez jačmenné pole, popri kríkoch keď som si zrazu spomenul na môjho prvého privábeného srnca v živote. Aj som dúfal, že tam nejaký bude, ale všade bolo prázdno, po srncoch akoby sa zľahla zem. Ďalej som pokračoval na miesta, kde bolo tohto roku akosi mŕtvo, no dnes na moje prekvapenie tam srnec naháňal srnu. Samozrejme, srnec so srnou zašli za kopec úplne inde, ako som stál ja, pri mojom šťastí to ani nemohlo dopadnúť inak... Dlhšiu dobu som nič okrem pastiera s ovcami nevidel, až do chvíle kým som neprišiel k obľúbenému miestu srnčej zveri, ktoré ma tohto roku ešte nesklamalo. Na väčšom kopci sa nachádzajú borovice a pásy kríkov, ktoré slúžia ako výborný úkryt pre zver. Prešiel som popri jednom z pásov a zrazu som zbadal srnu, ako zachádza do pšenice. Spomenul som si, že pár dní dozadu, som kúsok odtiaľto videl medveďa a napadlo ma, že by som nebol proti, keby sa nejaký znovu objaví. V okolí som však našiel iba množstvo trusu, ktorý nebol starší ako týždeň a to značne hovorí o tom, že medveď sa tu stále ukazuje... Pozerám do diaľky, keď tu zrazu vidím dva kusy srnčieho ako sa naháňajú po poli. Na moje nešťastie zachádzajú za horu a viac ich nie je vidno. Slnko už vyšlo vysoko, je skoro 9 hodín ráno a na fotenie je svetlo už veľmi zlé. Aj tak som ešte zazrel jeden srnčí pár, ktorý som niekoľko minút sledoval. Srnec dokonca srnu aj štyri krát páril, ale fotky mám iba dokumentačné, kvôli diaľke. 

img_6250.jpg1/400s.  F11,  ISO400,  300mm 


Nuž, pobral som sa teda domov, opäť bez lepšej fotky.. však snáď si šťastie sadnem aj na mňa, nevzdávam sa.. 


10.8 Po dlhšom čase konečne neprší a tak s veľkou chuťou idem do revíru. U nás je to akési slabšie, tak som sa rozhodol, že zoberiem auto a pôjdem o niečo ďalej. Prichádzam na miesto a kráčam po vopred naplánovanej ceste. Nejdem len tak "na slepo", ale mám tu vyhliadnuteho silného šestoráka, zrejme najsilnejšieho srnca akého som doteraz videl. Ráno je nádherné, v dolinke hmla, na kopcoch jemný opar, pomedzi to vychádzajúce slnko, čo viac si priať, samozrejme, už iba srnca. 

img_6405.jpg 1/160s.  F4.5,  ISO160,  119mm


Pohybujem sa po kraji strniska a obzerám okolie dlhé, pomlátené pole na ktorého koniec ani nevidím. Okrem loviaceho myšiaka nevidno nič... Zrazu som zbadal akýsi pohyb na kraji kríkov, asi 250 metrov odo mňa. Áno, je to srnec, slabší šesták, no žiaľ už o mne vie a preto som ani neskúšal vábiť. Chvíľu som posedel, aby sa ďalej zápasol a neušiel. Po chvíli si ma srnec nevšímal a tak som mohol pokračovať v ceste. Nachádzam sa v lokalite, kde by spomínaný srnec mohol byť. Menšia časť trávnatej plochy medzi poliami, asi 2ha veľká. Stále nič, iba líšča na ktoré som vo vysokej tráve skoro skočil. Sadol som si na kraj poľa a skúsil som vábiť. Asi po 20-tich minútach sa nič neukázalo a tak som išiel ešte na jedno miesto, ktoré som už v jednom z dní spomínal. Ide o terasovitý kopec, na ktorom rastú borovice a nachádzajú sa tam pásy kríkov, pomedzi ktoré je mladá ďatelinka. Neďaleko odtiaľ tečie malý potôčik, popri ktorom sa zver rada pohybuje. Sadol som si k jednému z pásov kríkov, odkiaľ je výborný rozhľad na okolité polia a lúku. Nečakal som dlho a asi po piatich minútach vyšiel z lesa na cca 300m ročný srnček. Pomalým pasením smeroval rovno na mňa a tak som iba tíško čakal, či nepríde až pred objektív. Ako naschvál, srnec prešiel odo mňa asi na 30 metrov poza malý horizont, kde mu sem tam trčal chrbát. "No čo, opäť budem bez fotky-nič nové", hovoril som si. A tu zrazu zbadám hľadajúceho srnca. Bol dosť ďaleko, mohlo to byť aj viac ako 250 metrov, no skúsil som zavábiť. Po dvoch písknutiach srnec okamžite hľadel mojim smerom. 

img_6457.jpg1/250s.  F10,  ISO400,  300mm

 

Zavábil som ešte raz a v tom išiel mojim smerom. Prešiel cez malý potôčik a bežal rovno na mňa, čo bolo bohužiaľ zlé, pretože väčšinu fotiek som mal rozmazaných. Z vábením som prestal a srnec okamžite išiel iným smerom, piskol som ešte raz a to mu stačilo.

 img_6466.jpg1/800s.  F7.1,  ISO400,  300mm 

 

Prišiel akurát na vzdialenosť fotenia a pomaly ma obchádzal. Veľmi často sa oblizoval, no ako naschvál som takú fotku nezachytil. Po zhruba 15-tich fotkách zistil, že niečo nie je v poriadku a tak brechajúc odišiel. 

img_6468.jpg 1/800s.  F7.1,  ISO400,  300mm


S napätím idem pozrieť fotky a modlím sa, aby aspoň dve boli ostré. "ÁNOO" !! Radostne som si zakričal, keď konečne vidím na mojom displeji srnca. Myslel som, že tohto roku už žiadneho ani neodfotím, no nakoniec sa to podarilo. Snáď, sa na záver ešte niečo nafotí, pretože aj minulý rok sa začalo lepšie dariť až po 15. auguste...  


16.8 Je 13:00 a mne zvoní telefón.. Volá mi kamarát, s ktorým som sa už včera dohodol, že ma zoberie na poľovačku. Plánujeme ísť aj na noc a tak si do ruksaka balím vhodné oblečenie, keďže noci sú už veľmi chladné. Počasie je konečne prijaznivé, miestami aj svieti slnko a nevyzerá to, žeby malo pršať. Cestou mi kamarát rozpráva zážitky a opisuje miesta v revíri, kde len nedávno začal poľovať. Konečne prichádzame do lokality, kde sa nachádza spomínaný revír. Auto sme nechali vedľa malého potôčika, cez ktorý sme neskôr prešli na rozsiahle kopce, na ktorých boli roztrúsené kríky a v strede, asi 1ha veľká časť trávnatého porastu, kde by sa nejaká zver mohla ukrývať. Obloha sa pomaly zaťahovala a my sme sa modlili, aby nezačalo pršať. Rozhodli sme sa, že si sadneme ku menšiemu pásu kríkov, asi 20 metrov od seba. Po pár minútach, som začal s vábením, no neúspešne. Široko ďaleko nevidno "ani živej nohy" a tak prechádzame asi o 300 metrov ďalej. Opäť sme si chceli sadnúť, no v tom som zistil, že som stratil vábničku a neostávalo nám nič iné, ako ju ísť hľadať. Lúku sme prebrázdili krížom krážom, no vábnička akoby sa pod zem prepadla. Škoda - nič iné nám neostávalo povedať a pokračovali sme ďalej, bez vábničky. Po niekoľkých stovák metrov sme sa dostali ku kukuričnému poľu, pri ktorom je menší borovicový lesík. Výborné miesto pre úkryt diviačej, jelenej, ale aj srnčej zveri. "Toto je teritórium toho srnca, čo som ti spomínal" , šepká mi kamarát a opatrne kráčame po starej lesnej ceste. Kúsok od jeho posedu, sme si sadli na zem, kde má srnec vyhrabané miesta okolo kríkov, čo znamená, že sa tu veľmi rád zdržuje a sme akoby "v srdci" jeho teritória. Tento krát kamarát začal s vábením, trochu na inej vábničke ako som mal ja a preto som z toho nemal moc dobrý pocit a ani som nedúfal, že nám niečo priskočí. Po pár písknutiach, sme zo pár minút postáli, no nič, presne, ako som si myslel..  Zhodli sme sa, že sa opäť vrátime na rozsiahle lúky. Prešli sme snáď 10 krokov, vykukli z poza borovice a on stál tam! Asi 10 metrov od nás, no okamžite odbehol do vysokého porastu kríkov a borovíc. Uff, nahlas sme si povzdychli a ponádavali na beťára srnca, ktorý akoby na nás čakal a náročky nešiel bližšie. Nuž, čo sa dá robiť, nebolo nám priané a srnec, ktorý to tam veľmi dobre pozná nám prešiel cez rozum ako prefíkaná líška. Pokračovali sme naspäť po starej lesnej ceste, kde bolo niekoľko stôp od vysokej a srnčej zveri, čiže návštevy je tu dostatok. O pár minút začalo popŕchať a tak nám nezostávalo nič iné, ako sa schovať pod starú mohutnú borovicu. Našťastie nepršalo dlho. Obloha sa vyjasnila a mohli sme si vychutnať posledné lúče zapadajúceho slnka. Od borovicového lesa, sme sa upútali na krík v strede obrovskej lúky, odkiaľ bol dobrý výhľad na okolie. V diaľke som zbadal srnčí kus, podľa správania nám bolo jasné, že to je srnec. Bol ďaleko, minimálne 300 metrov ale smeroval rovno našim smerom. V tom z veľkej trávnatej plochy vyšiel na lúku starší srnec, mladíka si ihneď všimol a vyháňal ho zo svojho teritória, žiaľ na opačnú stranu, ako sme sedeli my dvaja. Začali sme si všímať staršieho srnca a dlho sme uvažovali, či je výradový a súci na odstrel. Bol v zlej pozicií, navyše dosť ďaleko nato, aby sme dokázali dôkladne určiť dĺžky jeho výsad a tak sme nestrieľali. Srnec sa pásol dosť dlhú dobu a mne sa konečne podarilo spraviť kvalitnejšie fotky, z ktorých bolo jasne vidieť, že srnec je výradový a priemer jeho výsad má maximálne 3 cm, čo je na štvor, alebo päť ročného srnca málo. Ako naschvál srnec zašiel opäť do vysokej trávy. Rozhodli sme sa, že pôjdeme za srncom. Kamarát prešiel krížom cez trávnatú plochu, na ktorej vyrastali šípky a borievky a ja som to obišiel. Musel som si však dávať pozor, aby ma nezazrela srna s dvomi mladými, ktorá bola neďaleko veľkej trávy. Srnca nikde a tak som si sadol na kraj porastu a sledoval mladé, ako šantia na lúke bez toho, aby o mne vedeli. Po pár minútach srnec vybehol na lúku, už za dosť veľkého šera, ale bol som si 100% istý, že to je on. Z ničoho nič, sa v diaľke objavil ďalší srnec, ktorého si "náš" srnec okamžite všimol a išiel ho vyhnať. Už sme si mysleli, že je po všetkom, no srnec sa vrátil a prechádzal od kamaráta možno na 130-150 metrov, keď sa zrazu stratil za kríkmi. Našťastie vyšiel a bol bližšie, možno 100 metrov, no stále v pohybe. Kamarát zapískal a padol výstrel, bolo vidieť, že ho minul, pretože zo zeme vyprskla voda. Srnec splašene odbehol za kopec a my sme išli pozrieť na miesto nástrelu, kde sme sa presvedčili, že ho to naozaj nezasiahlo. Zrejme strela zavadila o trávu a zmenila smer. Bola už tma a tak sme sa rozhodli, že sa vrátime k autu a pôjdeme pozrieť jeho kamaráta Roba, ktorý sa tiež vracal z poľovačky. O pár minút sme tam boli a Robo s jeho dvomi kamarátmi už sedeli pred jeho domom na podstení, rozoberali poľovačku a popíjali domácu slivovičku. My sme sa zatiaľ najedli, mezdi tým Robovi kamaráti odišli a tak ja, kamarát a Robo sme sedeli a rozprávali si príbehy. Niečo po pol noci sme išli spať k Robovi, ktorý nás k uchýlil. Budík sme mali nachystaný na 3:40 a môžme ísť spať...

17.8 A je to tu. Budík zvoní a mne sa len ťažko vstáva z vyhriatej postele. Kamarát už bol oblečený a ako napriek, zasvietil svetlo v izbe, ktoré ma hneď prebralo. Rýchlo som sa obliekol aj ja, nahádzal som na seba všetko teplé oblečenie čo mám, pretože von bola na august poriadna zima. Sadli sme do auta a išli na miesto. Von bola ešte tma, na oblohe hviezdy, ktoré sa pomaly strácali. Prešli sme popri kukurici, opäť smerom k borovicovému lesu. V kukurici to žilo, v kuse praskala a bolo z nej počuť diviaky. No my sme mali vymyslený iný plán a tak sme opäť išli na včerajšieho srnca. Kúsok popred nás prebehla menšia črieda vysokej, presnejšie šesť jeleníc a mladý, výradový šestorák. V diaľke sme zazreli ďalší kus vysokej, usúdili sme, že to je jeleň. Pomaly sa rozvidnievalo a na lúkach sa prelievala hmla, čo bolo skôr nevýhodou. 

img_6785.jpg1/160s.  F4.0,  ISO100,  108mm 


Jeleň pomalým pasením smeroval do hory, určili sme ho na staršieho pána, pretože v tele bol poriadne mohutný. 

img_6739.jpg1/30s.  F5.0,  ISO1600,  133mm 


Ráno bolo naozaj krásne, pripadalo mi to ako cez jeleniu ruju. Hmla, zima, neopísateľný východ slnka a po trávach a kríkoch pavučiny zaliate rosou.

 img_6822.jpg1/320s.  F9.0,  ISO400,  214mm 

 

Rozhodli sme sa, že pôjdeme zase pozrieť pod trávnatú plochu, či tam nebude náš srnec. A veru nebol, iba srnca s malým, ktorú sme v hustej hmle sotva videli. Slnko bolo pomaly vyššie a aj hmla sa začala strácať, no srncov nikde. Zrazu kamarát hovorí, že v diaľke na horizone je srnec so srnou. Rozhodli sme sa, že im nadídeme a pozrieme, či to nie je náš známy. Žiaľ nie, bol to mladý, krásny šestorák, o ktorom nám Robo večer rozprával. Už bolo pomerne dosť hodín a zver nebolo vidieť nikde v okolí. Napokon sme prešli popri hore, kde sme za horizontom zbadali srnca so srnou. Poriadne som ho poobzeral a jednoznačne bolo vidieť, že srnec je výradový. Mohol mať 4 roky, no namiesto šestáka, to bol slabý vidlák, predné výsadny mali možno 1-2 cm. Po dohodne sme usúdili, že ho ideme streliť. Kamarát išiel srnca obísť, kvôli zlému vetru, aby ho náhodou nedostal do nosa a neušiel. 

img_6856.jpg1/400s.  F13,  ISO400,  214mm 



Srnec si ľahol, takže strieľať sa nedalo. Kamarát bol odo mňa asi 150 metrov a tak som mu zavolal, či mu mám srnca dať do pozoru, načo on súhlasil. A tak som "zabäkal" ako keď srnčia zver dáva najavo, že o vás vie. Pomohlo to, srnec sa okamžite pozrel mojim smerom a ihneď sa aj postavil. Ticho rána prerušila strela z kamarátovej flinty. No srnec iba podišiel pár krokov ku kríku, kde ho z môjho pohľadu nebolo vidieť. Opäť padla rana a srnec sa z poza kríka objavil. Vyzeral, že to dostal a pomalým krokom odchádza zhasnúť do kríka. Po niekoľkých sekundách sme sa s kamarátom stretli, no on mi hovoril, že ho asi netrafil ani raz. Prišli sme ku kríku a tak aj bolo. Srnec v plnom behu doslova vyletel z kríka a pálil do hory, akoby mu nič nebolo. Poobzerali sme, či tam niekde nenájdeme farbu. Nikde nič a tak to srnec asi vážne nedostal, iba neskôr kamarát našiel kvapku krvi na ďatelinovom lístku. Podľa toho, ako srnec vybehol, nevyzeralo, že by to dostal, a ak aj áno, na mieste by bolo určite viac krvi, nie len kvapka. Radšej sme ho išli pozrieť do hory, kde zabehol. Obehali sme ju, no nikde žiadna farba, ani srnec a tak sme to po necelej hodine vzdali a išli smerom k autu a odtiaľ domov. Kamarát srnca videl na druhý deň a nič mu nebolo, ani len nekríval. Naopak, podarilo sa mu streliť nášho starého šestoráka, bohužiaľ bezo mňa.. Srnec mal 4-5 rokov, dĺžku parôžkov necelých 20cm a dĺžky výsad niečo cez 2,5 cm, jasný výrad. Od poľovačky, som sa nedostal nikde, keďže stále pršalo, alebo som mal robotu a tak sa tento príbeh končí... aspoň zážitky mi ostali v pamäti, a na pamäti fotoaparátu taktiež nejaké fotografie, čiže spokojný určite som. Jediné čo nevyšlo v tejto ruji podľa predstáv bolo počasie, ktoré to všetko akoby pokazilo. Onedlho tu je to dlho očakávané obdobie - jelenia ruja. Síce času budem mať kvôli škole menej, ale určite budem v teréne stále pokiaľ sa bude dať. Snáď sa aj počasie vylepší a budete si môcť prečítať ďalší príbeh, ku ktorému bude dúfam aj viac fotografií. 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

príbehy

(Ivan, 5. 6. 2015 0:50)

zaujímavé čítanie :).

:-)

(Peter, 4. 9. 2014 11:24)

Pekne Vilo,si sa posnažil dúfajme že na budúci rok sa zadarí ešte lepšie.

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA